keď prúser, tak poriadny...

...Keď povesť letí svetom a Vám nedá pokoja až pokiaľ sa rozhodnete prísť veci na koreň. Nadýchať sa tej aury, ktorú varia v kuchyni Trnavskej stovky už 36 rokov. Čo sú to za ľudia a o čo tu vlastne ide? To som zisťoval  6. júna 2009. Trnavská stovka -  zlatý plod slovenského stromu turistiky

Vo svojej turistickej kariére som si stanovil 2 absolútne vrcholy. Cestu hrdinov SNP a Trnavskú stovku. Prvý ma už ovenčil v lete minulého roku, ten druhý mal prísť v sobotu 6 júna 2009.

Ešte sú nejaké dva týždne do štartu 36. ročníka Trnavkej stovky a vnútorný hlas mi donekonečna opakuje, že by som sa mal konečne ísť niekam rozhýbať, avšak neustále to odkladám na zajtra. Hlavne preto, že naposledy som bol poriadne vonku v septembri!!! Piatok, deň pred štartom je mojím posledným zúfalým nápadom, aj keď skôr na smiech ako na osoh, cesta peši z práce v starom meste domov do Petržalky. No nič, niesom predsa holá riť, hovorím si. Bude to síce bez prípravy trochu viac bolieť ale možnosť nedať dole stovku si nepripúšťam.

Budík zvoní ráno o piatej, dám si sprchu a upalujem ešte do tesca nakúpiť nejakú poživeň a hlavne sa zháňam po regále s Deli Guaranou :-) Kúpim 6 kúskov makám na 93jku. Ivo už čaká na hlavnej stanici, medzitým nás zaregistruje. Výber ľudí je tu naozaj široký. Prišli skutoční makači, ktorí majú oddrvené tisícky kilometrov, presne takí o ktorých som kedysi čítal knižky ako dobívali svet vo flanelových košeliach a Malú fatru zo Suchého na Veľký rozsutec prebehnú na štyri kroky. Prišli sviatoční turisti s menšími cieľmi ako dôjsť na Brezovú, možno len skúsiť svoje možnosti, vyjsť si s partiou von, alebo podobne ako ja zaradiť sa aspoň na chvíľu k turistickej smotánke a nadýchať sa tejto výnimočnej atmosféry. Na stanici si spravíme úvodnú fotečku a 6:30 prvým krokom otvárame Pandorinu skrinku. Ako mi vravel Vlado na Trnavskej stovke musíš drviť na push the tempo stále. Berieme si teda jeho slová k srdcu a s Ivom sme nasadili naozaj dosť vysoko. Kopec ľudí obiehame bez nejakých komplikácií sme na prvom check pointe Biely kríž a tu nás na nemilé prekvapenie čaká rada na pečiatky..No nič aspoň sa najeme, dáme si kofolku a prehodíme zopár slov s ešťe čerstvými a vyškerenými účastníkmi. Za mnou stojí v rade Pán turista - stará škola a tak debatujeme že kedysi drvili až do Trenčína. Neuveriteľné. Tu sa kvôli rade zdržíme asi 15 minút a začíname nakladať ďalej.

Po 30 kilákoch zisťujem, že tých 30 kilákov na stovečke je 2x tažších ako 30 kilometrová bežná túrička.  Tu nieje čas na žiadne odpočinky, ležanie na lúke, popapkávanie ani voľné tempo chôdze. O kondíciu obavy nemám. Síce nemám natrénované ale viem že sa môžem spoľahnúť na pevnú vôľu. Veľká chyba vo výpočte. Kondíciu síce nahrádzam špičkovým výrobkom Deli Guarana, ale po čase a hlavne bežeckých zostupoch dole z kopcov začínam pociťovať zhruba na 30 kilometri kolená. A keď už začínam pociťovať je jasné že o takých 5-10 kilákov už budem cítiť poriadne. V štvrtej desiatke kilometrov prežívam prakticky celý čas obrovskú krízu. Bolí ma totálne chodidlo keď idem do kopca, po rovinke šlachy z druhej strany kolien a cestou dole z kopca nemôžem kvôli kolenu skoro vôbec zohnúť ľavú nohu. Sakra... Pred Sološníckou dolinou obieham chalaniska ktorý je na tom podobne. Už má nohu ofačovanú a hovorí že v Sološníckej končí..Ja som tiež na mraky..Dole ma už čaká Ivo. Nakoniec sa rozhodnem výjsť ešte aspoň na Veľkú vápennú. Predsa len ak by som skončil ešte pred najvyšším vrcholom ráno by som sa nemohol pozrieť do zrkadla. To za žiadnych okolností nedopustím. Dole na Mesačnej lúke si dočapujeme vodu, chvíľku pauzujeme, dobieha nás Sveťo Krno a tak spoločne pokračujeme ďalej. Na prekvapenie ma nič nebolí..tak to naozaj nechápem. Chcel som si zaklopať na drevo ale našiel som len dvojročný stromček javora, tak zaklopem aspoň naň. Chyba! Pri záujímavej debate so Sveťom mi opäť začína svietiť kontrolka. Ivo sa nám stráca z dohľadu a my sa tak zakecáme, že ani neviem kade sme šli a už sme na mon repose.

Pri Bukovej sa schádza z červenej po asfaltke na zelenú značku. Tá asfaltka bude smrť, napokon ako vždy v mojom prípade. Po asfalte ledva prekračujem, keď sa dvíha vietor a z ľavej strany ženie poriadne búrkové mraky. Stretáme Sveťa kŕmiaceho sa čerešňami, ktorý nám medzitým odbehol, ponúka nás no ja radšej kvôli blížiacej sa búrke zaradím 5 rýchlostný stupeň a čakám kedy mi nejakú časť nohy odvalí. Míňame jedného borca, ktorého výraz tváre hovorí za všetko, vlastne už asi dávno rezignoval a nohy prekladá ako metrovicu. Príliš sa naňho nepozerám, lebo sám by som nechcel aby ma niekto videl v takom stave. To však ešte netuším, že sa to za 20 minút stane realitou. Aj tak teraz makám ako sviňa, tempo mám zhruba rovnaké ako na prvých 5 kilometroch a tak nechcem vyzerať, že sa povyšujem. Stretáme chalanov s občerstvením a borovičkou. Schmatnem horalku, poďakujem a makám ďalej. Vietor sa dvihol už ozaj poriadny a prináša so sebou prvé kvapky...Ak stihnem prísť na bukovú pred búrkou, možno sa ešte pokúsim aspoň o Dobrú vodu. Žačína však liať, vyťahujem pršiplášť a makám ďalej. Obloha sa však v sekunde vyliala ako keď otočíte vaňu hore dnom. Krúpy mi bubnujú po hlave a chrbte a ja viem že je koniec. Za chvíľočku mám o desať kilo viac, plný ruksak vody a každá topánka má hádam 5 kilo. V momente sa mi odtlaky roztrieskajú na kašu. Ako som začínal byť pred búrkou optimista situácia sa radikálne mení. Nemám silu už ďalej pokračovať, prekladať nohami stratilo zmysel. Rozmýšľam že si sadnem na tú cestu po ktorej sa valí 10 cm potok a počkám čo sa bude diať, hádam ma zajtra nájdu. Nemám najmenšiu chuť prejsť tých pár sto metrov do šenku. Prežívam najhoršie chvíle môjho "turistického" života. Sínusoida energie a pohody dosiahla absolútne dno. Kráčam zlomený ako vzduchovka, no pred šenkom sa trocha narovnám a rezkejšie vykročím. Nechcem aby bolo vidieť, že som porazený...na nulu. V šenku ma čakajú trnaváci a Ivo..oznamujem že končím...na 65 kilometri. Napokon chcel som pôvodne skončiť kvôli kolenu v Sološníckej, tak som sa ešte trochu zmohol. Dám si gulášik pomrkávam po krásnej blonďatej dievčine-čašníčke, ktorá mi dvíha náladu..Za chvílu mi je opäť fajn, ale ďalej nejdem. Chalani vypísali odmenu, že ak pôjdem v cieli dostanem 20 euro. To však odmietam tiež :-) Nechám Ivovi čelovku a chlebík, poprajem im vela šťastia a rozlúčime sa.

Noc trávim u kamaráta v Priepasnom. Nemôžem spať. Rozmýšľam kde sa to posralo. Aj keď som sa na Bukovej zaprisahal, že nikdy viac žiadna stovka o 5 hodín po teplej sprche bolo všetko inak. Stovka mi hodila rukavicu rovno do tváre a ja sa už teším na prvú júnovú sobotu 2010, keď tú výzvu prijmem. Aj keď sa teraz nemôžem ani postaviť :-)

Z vedľajšej miestnosti mi zapípa mobil. Ivo píše sms. Je na Brezovej ale nenašiel cieľ. Pizdy tam, je to možné? Som nasratý aj za Iva.

Celú cestu busom do Blavy rozmýšľam, čo je to Trnavská stovka. Prečo sú ľudia ochotní pre ňu toľko obetovať. Viem jedno. Trnavská stovka nieje obyčajná túra. Možno práve to všetko, čo jej človek podriadi aby ju "dostal" z nej robí takú váženú akciu. Osudovú akciu. Je to ako zo ženou. :-) Ak som si rozhodol, že bude mojím životným turistickým vrcholom, je dobré, že nepadla na prvý pokus. 

fotky+video nájdete v Ivanovom článku Trnavská stovka na tejto stránke http://www.turisti.estranky.sk/clanky/reportaze/trnavska-stovka-2009

Mišo