keď prúser, tak poriadny...

Malá Fatra – Krivánska časť

5.4.-9.4.2007

Konečne prišli sviatky Veľkej noci a po ťažkom dni v škole som sa dočkal štvrtka poobedia. Kúpil som si rýchlo poživeň, sadol na bus a pohol sa smer Žilina. Cesta ubiehala pomerne dobre. Išiel som s Tomášom, tak som našťastie nebol sám. Mal som síce zlú predtuchu, pretože ma začalo trochu bolieť hrdlo či náhodou neochoriem, ale ako hovorili chalani, v Terchovej je lacný horec, tak som sa o medicínu nebál. Keď sa bus vrútil do Turčianskej kotliny konečne som zazrel v plnej svojej kráse, ladnosti a hrdosti Siula Grande- pani horu a tak trochu s pokorou som ju šťastným hlasom srdca pozdravil. Pohľadom som si ju premeral a rozmýšlal ako sme ju vlastne s Romanom v lete celú prešli. Partia temperamentých cigánov mi už začala hrať pod bruchom, krv v žilách nabrala zbesilú rýchlosť a ja som mal sto chutí vyskočiť z busu a vyliezť na hrebeň....

Stoh

6.4.2007- piatok

Ráno sme sa skoro celá partia ( Aďa, Lucia, Robo, Rado, Dušan, Andrej, Ivo, Tomáš a ja) vybrali na našu prvú túričku. Nemali sme ešte presne vymedzený cieľ, chceli sme sa rozhodovať postupne po ceste a začali sme snáď najobvyklejšie a najkrajšie ako sme začať mohli- na Jánošikových dierach. Od holeta Diery sme kopírovali Hlboký potok až sme sa dostali k dolným dieram. Je to veľmi pekná časť, skalné steny sú tu prudké a vypínajú sa vysoko nad úroveň potoka. Svieža chladná voda za pomoci skál vydáva mohutný dunivý zvuk a mne tá vitálna rýchlotečúca voda pripomína len jedno slovo- zdravie. Ďalej sme pokračovali cez Horné diery, ktoré sú trošku náročnejšie, až sme sa dostali do sedla Medzirozsutce, odkiaľ sme mali pekný výhľad na oba Rozsutce. Veľký z tejto severnej strany vyzeral ako v januári, bol celý zasnežený, zahmlený a smreky pod hreneňom boli pokryté srieňom. Tu sme sa najedli. Opustila nás Aďa s Luciou a my ostatní sme vyšli cez zopár skál s reťazami na Malý Rozsutec. Bol celkom pekný výhlad na hrebeň a Veľký Rozsutec. Po krátkom pokochaní sa, sme opäť zišli do sedla medzirozsutce a po modrej sme prešli cez borievkový lesík popod Veľký rozsutec na medziholie. Vietor sa teda poriadne opieral a hoci nemrzlo, nebolo človeku zrovna teplo. Na moju smolu som si nezobral bundu a aj keď som mal mikinu a sveter cítil som každé opretie vetra. Tu sme sa opäť rozdelili. Ja s Ivom sme opustili ostatných, ktorí sa rozhodli vrátiť na chatu, zatiaľ čo my dvaja sme si to namierili na Stoh.

Musím priznať, že tento kopec som priam neznášal ešte z letnej túry s Romanom, keďže ide o dosť veľký stupák, pričom je trasa dosť jednotvárna a nudná. Presný opak výstupu na Rozsutec. Stoh dostal názov celkom určite podľa jeho podobnosti k stohu sena, pretože je to taká veľká pohodená masívna kopa, ničím zaújmavá snáď okrem dobrého výhľadu na Veľký rozsutec a hrebeň Malej Fatry. Stoh ďalej zvykne byť nepríjemný v období po daždi, keď hlavne z jeho severozápadnej časti, ktorá vedie cez jarabinový lesík každý schádza po vlastnom zadku.

Výstup na vrchol bol teda obvyklá nuda no ja som ani toľko nenadával pretože som vedel čo ma očakáva, ba čo viac celkom som sa tešil, že si aspoň rozhýbem svoje nohy. Čím vyššie sme stúpali tým vietor viac fúkal a mne sa teda poriadne dostával pod kožu..ešte šťastie, že som v tejto etape ruksak niesol ja, tak mi zakrýval chrbát, pretože som si vo svojej predvídavosti radšej nezobral bundu. Na vrchole (1608m.n.m.) sme sa trochu porozhliadli. Ivo spravil narýchlo fotku, pretože som ho súril, lebo mi bola kosa. Pri zostupe Ivo zázračne vylovil z ruksaku jeden rolák, tak som si ho obliekol a bolo hneď veselšie. V Stohovom sedle sme nemali ako zísť,  keďže žltá smerom na Medziholie bola zavretá a svah dole cez les bol dosť strmý a nepriechodný. Tak sme sa teda rozhodli vystúpiť na Poludňový grúň(1460m.n.m.). Tu sa nám odkryli opäť pekné výhľady. Spravili sme zopár fotiek a pomaly začali schádzať smerom ku chate na Grúni. Keďže bol na zjazdovke ešte sneh a svah bol dosť prudký, doslova sme ho zjazdili až k chate ako na lyžiach. Z chaty sme po lesnej ceste prišli až do Štefanovej, kde po nás prišli Ivanovi rodičia, čo my celkom padlo vhod, pretože som mal úplne mokré nohy.

Tiesňavy

7.4.2007- sobota

Dnešný deň sme sa chceli venovať túre, ktorú som v Malej Fatre predtým neabsolvoval a tak som sa veľmi tešil aj napriek tomu, že ma naozaj neodolateľne lákal hrebeň, čo bol môj hlavný cieľ, ktorý som si pred chatou kládol za úlohu splniť. Začali sme ako obvykle v dolných dierach ako sa z našej ubytovacej pozície na Bielom potoku javilo najjednoduchšie. Avšak tentoraz sme neprešli celé Dolné diery po modrej, ale sme sa po chvíľke oddelili a pokračovali sme cez Nové diery po žltej na Podždiar. Cez Nové diery som šiel prvý krát, tak sa mi naozaj páčili a musím povedať, že z dier sú asi najkrajšie. Vrchol žltej trasy je ešte vyšperkovaný rozhľadňou. Na podždiari sme prešli okolo pamätníka starých časov- rozpadnutého salaša a po zelenej sme začali stúpať smerom na Boboty. Po úvodnom stupáčiku sa nám po ľavej strane čoraz viac začali ukazovať skaly a my sme nemohli odolať pokušeniu postaviť sa na ich okraj a pokochať sa krásnym výhľadom na hrebeň s tróniacim Veľkým Kriváňom, ktorý sa javil z tejti diaľky naozaj veľký. Opäť ma premohol pocit túžby byť práve tam. Na Vrchole Boboty(1086m.n.m.) sme sa najedli a pokračovali ďalej, pričom sme si naozaj užili snáď každú skalu, ktorá nám prišla do rany. Po čase začala trasa strmo klesať a neskôr sme sa aj za pomoci reťazí dostávali nižšie smerom k asfaltke vedúcej z Vrátnej doliny

Tu nás už čakal len Rado pretože ostatní sa išli najesť do dediny. Tak sme opäť začali naberať výškové metre smerom na Malé nocľahy...Chodník skrášľovali rôzne skaly a my sme na nejednej okraji posedeli. Cestu nám preťala modrá farba, ktorá nebola v pláne a ani nie je zakreslená v mape a my sme sa napriek tomu rozhodli ísť po nej, čo sa neskôr ukázal byť veľmi dobrý nápad. Andrej po ceste našiel štýlové žlté slnečné okuliare a po malej porade ich zabavil. Chodník miestami pripomínal chodníky, ktoré vedú ku kláštorom v horách ďalekého východu, keďže viedli tesne popri skale a popod ne bol strmý zráz, takže sa trochu viac bojaci turisti musia pridržiavať natlčených reťazí pozdĺž skaly, čo samozrejme nie je môj prípad :-).

Trasa nás čoraz väšmi okúzlovala a príroda nám začala ponúkať úžasné scenérie zo skál, kolmých skalných stien, skalných ihiel a trpaslíkov. A my sme pomaly klesali po žltej až sme sa dostali na lúčku ležiacu len pár metrov nad úrovňou Terchovej. Po ceste do Terchovej sme narazili na skutočne unikátnu krížovú cestu, ktorú sme si zo zvedavosti prešli a porobili zopár fotiek.

Nočné diery

7.4.2007- sobota

Ivan je v skutku človek akých je málo ako šafranu a ja som naozaj rád, že ho poznám. On je totiž za každú srandu a dosiaľ všetky moje návrhy túr bez zbytočných rečí a prieťahov akceptoval, ba čo viac aj ich splnil bez výhovoriek. Občas to tak vyzerá akoby nevedel povedať nie, ale viem, že to tak nieje. Pri ňom mám naozaj ten pocit, že ho všetky tie veci skutočne bez predstierania bavia a zaujímajú. Ako som mu už po ceste v Tiesňavách navrhol rozhodli sme sa navštíviť Dolné diery potme. Nebola síce hlboká noc ale bola už úplná tma a my sme spolu s Dušanom zbalili baterku a tak trochu s napätím a očakávaním nabrali smer diery. Obloha bola krásna- čierna posiata tisíckami hviezd, ktoré človek v Petržalke nemá šancu vidieť. Prešli sme okolo hotela a proti prúdu potoka sme kráčali do hĺbky noci a náručia nepoznaného sveta. Všade bolo ticho len potok v dialke hučal čoraz hlasnejšie. Mal som naozaj zvláštny pocit keď sme vstupovali do kráĺovstva hôr a aj keď sme ho za denného svetla spoznali, v noci pôsobilo celkom inak- tak zvláštne a intímne. Mal som pocit ako keby sme boli návštevníci u niekoho naozaj významného pri kom človek smie len mlčať a užívať si jeho náklonnosť v pokore, že vám dovolil pripustiť si vás k telu a nazrieť do duše jeho ako aj vlastnej ako na modlitbe u kráľa. Malá oslava kúzla noci. Prišli sme k miestu, kde sa skaly vypínajú kolmo ponad potok tečúci v kamennom žlabe. Zhasli sme baterku a sadli si na železný mostík. Bolo počuť len nekonečný hukot vody... sansára- kolobeh života. Hlavou mi blúdila len jediná otázka: odkial len stále tečia a kam? Potok spieval mohutným hlasom oslavné chorály, do ktorých vložil v tajomnej reči vody svoju hádanku o pravde života a vzápätí v druhej vlne akoby nám chcel naznačiť odpoveď...nemohli sme mu však rozumieť. A tak si zobral zo sebou svoje tajomstvo do Čierneho mora. Sedel som na mostíku a snažil sa nemyslieť na nič. Chladný, čerstvý vietor robil spolupútnika divej vode.V tiesňave majú spoločný osud a sú nerozlučný priatelia. Myseľ som mal čistú a akýkolvek náznak myšlienky na hocičo som bez váhania potlačil. Potreboval som nemyslieť aspoň chvíľu. Zdvihli sme sa a sadli si kúsok ďalej na drevený mostík. Okolo nás sa vypínali skaly a v ich štrbinách spali borovice. Nebo plné hviezd a ticho...a ja som sa cítil naozaj slobodný. Práve teraz a tu- všetko ide mimo mňa, nič ma nezaújma len kúzlo nočných dier...

Hrebeň 

8.4.2007- nedeľa

Konečne som sa dočkal. Dnes ráno vyrážame s Ivanom, Radom, Dušanom a Andrejom na hrebeň. Aj keď som trochu nerózny, pretože som chcel toho dnes naozaj veľa prejsť a mal som teda naozaj veľké obavy aby tempo nebolo slabé a aby sme to všetko stihly, pretože som chcel zájsť až na Malý Kriváň. Deň nezačal dobre pretože autobus nešiel tak ako mal a teda sme museli zvoliť obvyklý vstup do náručia Malej Fatry cez Jánošíkove diery. Od starého salaša sme to zobrali rovno cez Štefanovú a odtial po modrej až k chate na Grúni. Počasie sme mali veľmi dobré, slnko sa príjemne rozlievalo po lúke a ohrievalo naše tváre. Na chate sme si dali po kofolke a vychutnávali si pritom pohľad na zasnežený hrebeň a na ňom sa vynímajúci Veľký Kriváň. Po chvíli sme vstali a pobrali sa hore strminou na Poludňový Grúň. Rado išiel trochu skôr lebo sa nechcel hore kopcom veľmi hnať. Dušo s Ivom sa rozhodli ísť po spočiatku roztopenej zjazdovke, no a ja s Andrejom sme si zvolili celkom zasneženú trať pod vlekom. Stupák to bol teda ozaj nepríjemný a aj keď sa teplota pohybovala možno necelých 5 stupňov nad nulou šiel som hore len v tričku s krátkym rukávom. Zaberák to bol teda ozaj poriadny, čo zvýrazňovalo aj neustále sa šmýkanie po snehu, keď sa po každom kroku zveziem pol kroka. No našťastie išiel niekto pred nami s mačkami, tak sa v jeho stopách predsa len o čosi rýchlejšie ten hrebeň približoval. Hore na poludňovom grúni strašne fučalo, ale bol som naozaj rád že som na hrebeni. V duchu som sa motlitbou zvýtal so svojou milovanou známou, ešte z času keď koncom leta lietali po jej holých ramenách ako po konskom chrbáte strieborné vlasy babieho leta a ja som jej vtedy prisahal dosmrtnú vernosť. Teraz ma vítala vo veľkom štýle...spomenula si. A ja som vedel že dnes budem opäť patriť iba jej, že si znova neustrážim svoje srdce a ona ma pohltí bez opýtania. A ona mi na oplátku darovala výhľady z Veľkého Kriváňa.

Na Veľkom Kriváni sme sa najedli a zostúpili do bufetu v Snilovskom sedle kde sme chvíľku posedeli a po zjazdovke sme schádzali na bus do Vrátnej. Tak dnes to bolo bez Malého Kriváňa. Nevadí...leto sa nezadržateľne blíži a ja si neodpustím svoju obľúbenú Krivánsku Fatru jedným ťahom.