DUKLA - DEVÍN postrehy + fotogaléria
Neúplnú pracovnú verziu fotogalérie nájdete tu , opäť sa mi ju nepodarilo dokončiť v stanovenom čase, ale vynasnažím sa čo najskôr. Fotky budú postupne pridávané a opísané
"Mišo, už nikdy pre mňa nebudeš hovno!!"
V prvom rade musím napísať, že toto nieje reportáž. Myslím že nieje nutná. Prakticky Ivan svojou reportážou Dukly - Devín z roku 2006 obsiahol všetko, čo by som mohol obsiahnuť ja. (Túto reportáž si je možné veľmi rýchlo nájsť a prečítať na našej klubovej stránke tu , kde nájdete aj praktické info ohľadom spania, vody atď.) A ostatné zážitky tradujme pre naše deti ústnym podaním, za praskotu táborákov, nech sa pre ne zrodia dobrodružné legendy o statočnosti svojich nebojácnych otcov :-) Preto som sa rozhodol len pre malý článok, aby aj naše stopy z Dukly - Devín zanechali nazmazateľne svoje odtlačky.
Bola to a vždy bude myšlienka veľmi romantická a zároveň nesmrteľná, prejsť rodnú krajinu po vlastných, cítiť tlkot jej srdca, dych hôr, chuť prameňov a vôňu lúk. Zároveň spoznávanie seba samého a ten čudný pocit na konci keď zistíte, že Vaša krajina do Vás niečo nezmazateľné zasiala.... Dukla - Devín alebo cesta hrdinov SNP - turistický fenomén Slovenska.
Kedysi dávno som videl film Forest Gump. V jednej pasáži sa Forest rozhodol utekať a keď niekam dobehol, rozhodol sa, že pobeží ďalej. Možno takýto bol dôvod aj "mojej" Dukly- Devín :-D. Ale nie až tak celkom. Duklu - Devín som chcel ísť už minulý rok, no prišla mi do toho Čína (hamba že som ju uprednostnil:-)). Tento rok som skončil výšku a na krku mal posledné prázdniny čo bolo možno posledné dlhšie voľné obdobie môjho života kedy sa budem môcť na takúto vec podujať, pretože ako každý poctivý občan sa budem musieť pripojiť k tvorbe HDP. Chcel som si tiež oddýchnuť po 18 rokoch drania školských lavíc.
Dĺžka trasy: 750km; trvalo mi to 27 dní vrátane troch dní oddychu bez šlapania.
Účastníci: Ja - celá trasa; Vlado, Rado, Ivo sa pri mne striedali a podporovali. Dikes hoši, že ste mi umožnili tento výlet :-)
Najväčšie plusy: 1.: Návšteva medveďa v Strážovských vrchoch a nič sa mi nestalo.:To už som bol istú dobu sám, zložil som sa pri jednom salaši a ku noci mi začal medveď chodiť okolo stanu. No musím povedať, že som mal naložené a fakt som ani netušil čo mám robiť, tak som ani len nedýchal a čučal vo vnútri stanu. Len som sa snažil prísť na to kde som dal nožík, že by som mu ho vrazil do oka keď nakukne ale za svet som ho nenašiel.:-) Šialenstvo. Musím však povedať, že keď mám naozaj strach, úplne sa mi vyčistí hlava a naozaj by som to zaradil k tým najčistejším pocitom aké človek môže zažiť. Vtedy človek zistí, že je len pozorovateľom udalostí, ktoré nemá šancu ovplyvniť, môže len čakať a dúfať ako sa vyvinú.
2.: Chata na Volovci: Neuveriteľne milý manželský pár, ktorý mal chatu na starosti, pani domáca mi dokonca spravila zábal na moju roztrieskanú opuchnutú nohu. Obedy a nocľah za ľudové ceny. Na to, aby človek vytvoril ľudskú atmosféru skoro domova niesú nutné strieborné tácky a podlizovanie sa priamo úmerne k hrúbke peňaženky. Vy ste na to prišli. Vďaka!
3.: Poľovnícka chatka v sedle Žiare. Tu som opäť stretol super manželov- poľovníkov, ktorí mi pri ohni rozprávali svoje zážitky nadobudnuté za desiatky rokov s medveďmi. Ozaj mi to celkom dodalo odvahy...dokonca až tak, že som po lese nerobil naschvál rámus aby som medveďa vyplašil, ale práve naopak, začal som chodiť veľmi potichu aby som nejakého stretol :-)
4.: Stopa vlka. Prvé skoro stretnutie s mojim najobdivovanejším zvieraťom. Ouuuuuu!!
5.: Čergov. Krásne divoké pohorie, kde skôr stretnete vlka alebo medveďa ako človeka
6.: Ďumbier. Konečne môžem spraviť fajku, môj prvý výstup
7.: Svrčinník. Chránená krajinná oblasť v Kremnických vrchoch. Na vrchole kopa čučoriedok, tak som tu napásol. Vrcholová časť v skutku krásna, ako z príbehov o troloch, zlobroch a čarodejníkoch. Niečo ako v Pánovi prsteňov. Stromy ako hrubé veľké kužele rastúce vo väčších vzdialenostiach od seba, pod stromami tráva a lesíky čučoriedok. Ako v rozprávke. Už som len čakal na nejakú tú príšerku.
8.: Kremnické vrchy. Idem si sám Kremnickými vrchmi. pohodička a kľud a naraz prídem k miestu, odkiaľ vidieť Bystricu, ďalej Zvolen. No taký super pocit sa mi vkradol do duše a myšlienkami som bol dole, pri všetkých tých ľuďoch, ktorí počas môjho "pôsobenia" na strednom Slovensku napĺňali moje srdce, veselili ma a občas aj nasierali, únava šla tahet, šlapal som akoby som lietal a cítil som sa tu ako doma:-). Opravujem, nie ako doma, cítil som, že tu som doma. To som však ešte netušil čo ma čaká. Prídem na lúku a v diaľke Sitno. Pod ním učupené malé mestečko Banská Štiavnica. Tak to som už mal dosť. Na povrch nenútene začali vylietavať všetky krásne blbosti študentských čias.
9.: Najväčšie plus. A takto by som mohol pokračovať stále ďalej a ďalej, preto si myslím, že najväčším plusom však bola cesta sama o sebe, krajina a príroda. Neskromne môžem povedať, že som hrdý na svoje Slovensko a som naozaj rád, že som sa narodil práve pod Tatrami.
Najväčšie mínusy: 1.: Skládka v obci Cemjata na východe republiky. Kráčame si lesom a zrazu narazíme na primitívne cigánske prístrešky a obydlia z kobercov, igelitov a neviem čoho ešte. Brutálna špina, smrad. Videli ste dokument Baraka? Tam v jednej časti privezie niekde v Afrike smetiarske auto na skládku smeti a ľudia sa naňho hneď vrhnú a začnú preberať "tovar". Toto isté doslova vás čaká v Cemjate. Deti chodia bosé a nahé po skládke plnej bordelu blata a rozbitého skla...nenormálne zastraté. Ľudská katastrofa. Viac sa nevyjadrujem... Foto nemám bo som sa bál vytiahnuť foťák v tomto nehostinnom prostredí. Je to práca pre inštitúcie sajuzu, ktoré majú len plné huby rečí.
2.: Stretnutie Erika z vyvolených vo Svidníku. Sedím na schodoch pri potravinách, čakám na Vlada, hádžem do seba jedlo a naraz toto. Skoro ma naplo.
3.: Značenie pred Vápčom. No toto by som mal dať asi ako najväčšie mínus celej trasy, lebo naozaj som sa tak nenasral za celý čas dokopy ako tu. Červená tu vybehne na zvážnicu, šípka doľava. Označené stromy sú pozatierané niekde aj dva krát..po dlhom čase nájdem značku a potom už vôbec. Totálny chaos a idiotizmus, čo tam narobili...len nakopať do...
4.: Horský Hotel Kráľova studňa Veľká Fatra. Odporúčam obchádzku aká sa len dá. Nenormálne ignorantský, neľudský, lenivý a nepríjemný personál. Vysokohorská prirážka ako v Himalájach za nulové služby!!!
5.: Asfaltkové úseky na východe republiky. Hneď zo začiatku som si tu roztrieskal nohy, čo som potom prakticky celú cestu pociťoval
Na čo sme prišli + vychytávky
PUSH THE TEMPO: tak toto je jedna z tých naj vecí. Vysvetlím: ak ste už po celom dni šlapania úplne v kaši, alebo sa potrebujete urýchlene dostať z bodu A do bodu B stačí zapnúť push the tempo. Je to stav pri ktorom vypnete hlavu, nasadíte klapky na oči a drvíte čo vám sili stačia. Obvykle v režime push the tempo človek dáva trasu o tretinu až polovicu času menej ako je uvedené na rázcestníkoch, čo po celom dni šlapania s batohom je skvelá vec. Má dve nevýhody..1.rýchlo sa míňa a obvykle stačí cca do tých dvoch hodín. 2. V režime push the tempo sa rútite po krajine veľkou rýchlosťou tak nestíhate vnímať okolie a obraz je aj tak rozmazaný :-)
Na Kráľovke som sa trochu zdržal lebo som hladal prameň a na vrchole ma čakal už len Vlado, pretože Rado išiel obsadiť miesto na Andrejcovej. Za Bartkovou sme teda zapli push the tempo a v diaľke zazreli skupinku Čechov. Vlado neviem, čo pojedol, pretože aj keď som drvil ako blázon on mi nakladal akoby nič a za chvíľu sme stratili kontakt. Český turisti sa len obzerali ako ich dobiehame..Vlado prefrčal ako rýchlik a už som sa blížil ja..A oni striedavo hádzali pohľady raz na mňa v zadu a raz na Vlada v predu neveriacky krútiac hlavou. Keď som sa dostal po chvíli na ich úroveň, snažili sa udržať tempo no po piatich sekunách som sa ich striasol a drvil ďalej. Netreba sa zahrávať s človekom vo forme, čo má za sebou 300 kilákov :-) Ale od Vlada to bolo jedno z najkrajších a najnepochopiteľnejších push the tempo aké som zažil...proste krása. :-)))
Ako dobiť push the tempo?: Vynikajúca je tyčinka Deli-Guarana so zvýšeným obsahom kofeínu. Takýto doping však nieje jediná vec potrebná na push the tempo. Ďalej potrebujete Kožku a Kôrku. Bez týchto dvoch vecí sa prakticky nepohnete na túre bez ohladu na to, či push the tempo používate alebo nie.
KOŽKA: prepotrebná vec hlavne na kĺby a celkový pohyb bez bolesti s vysokým obsahom kolagénu...Jedná sa o kožu zo slaniny alebo iné mäsové výrobky podobnej akosti. Môže sa použiť ako vonkajší obklad na bedrá a panvu :-D
KÔRKA: chlieb alebo pečivo. Základ stravy. Vynikajúco chutí so soľou!
Musím povedať, že po návrate do Blavy sa mi dostalo veľa pozitívnych ohlasov a pochvál, o to nešlo, ale predsa jedna sa mi veľmi páčila a povedal mi ju Ivan, myslím že na ňu nikdy nezabudnem. Ivo mi pri podaní ruky v cieli na Devíne povedal: "MIŠO, UŽ NIKDY PRE MŇA NEBUDEŠ HOVNO!!"...to mi dodalo fakt brutálny pocit uznania, až sa mi skoro ohol nos nahor :-)
Rado, ďakujem za diplom a borovičku...tú musíme potom poriešiť spolu :-)
Na kompletnej fotogalérii sa pracuje. až opadnú listy z duba bude visieť na stránke
Komentáře
Přehled komentářů
Push the teeeeempooooooo :) :) :) :) :) :) :) :)
Vyborne postrehy
(Rado, 18. 9. 2008 9:32)